Kroky Pána Boha bolo počuť po záhrade ako každý deň. Vetvy pod dotykom jeho prítomnosti pohládzali vzduch. Ale v to popoludnie bol vzduch v rajskej záhrade nedýchateľný, hustý, ťažký ako olovo. Jeho ťarchu preťal hlas: „Adam, kde si?“ Odpoveďou bolo ticho. Hlas sa opätovne ozval v rôznych tóninách. Ticho bolo ťaživejšie než vzduch. Čo ho robilo takým ťažkým? Prečo táto situácia, obvykle príjemná a uvoľnená, bola v tej chvíli taká napätá?
Prvé priznanie ľudskej bezmocnosti, prvý prejav hlbokej tiesne: „Bál som sa.“ Strach, odjakživa zakorenený v ľudskom žití. 
Odveká potreba skryť sa v sebaobrane ...
V to popoludnie strach človeka rozochvel srdce Boha. 
Od tej chvíle v hĺbke ľudskej reality jestvujú dve veľké konštanty:
-  bezútešnosť človeka,
-  láskavé pohnutie Božieho srdca.
A odvtedy otcovské srdce Boha bez prestania vymýšľa spôsoby a formy,ako potešiť človeka.     
A neustále vyzýva vyvolených k spolupráci s ním: „Potešujte, potešujte môj ľud."  (Iz, 40,1)
To, čo ťažilo, bolo ľudské svedomie. Hlas Boží narazil na nahého Adama 
a vyvolal stretnutie človeka so sebou samým, uvedomenie si svojho nového biedneho položenia.

  Adam po prvýkrát zakúsil hlbokú úzkosť a bezútešnosť. Nevídaná situácia v žití človeka. Ticho, nekonečný priestor medzi volaním Božím a zahanbenou odpoveďou človeka: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, že som nahý, a preto som sa skryl.“ (Gen 3,10)
  A toto sú Sestry útechy: jeden zo spôsobov, ktoré vynašiel Boh, aby potešil svoj ľud.